|
Rodisko
"Vták má svoje hniezdo, líška dieru a človek
svoj domov. Myslím predne ten tichý kút, kde zlatá žiara svitu
zasvieti mu prvý raz do tváre. To je niekde palác, niekde len
chalupa, ktorá má však vždy svoje podivné kúzlo."
(Argumenty)
V januári 1888 pojal mladý vrbický pltník a roľník
Martin Rázus - Capko za manželku modrookú Máriu Petríkovú z nižného
konca. Keď v októbri toho istého roku v ich novom, malinkom domci prvýkrát
zaplakal prvý syn Maroško, nik netušil, že plače významná osobnosť
slovenských dejín, literatúry, cirkvi... a zároveň hlavný hrdina i
autor jedného z najpopulárnejších románov pre deti.
Maroš - Martin Rázus, však bol len prvý v rade ôsmich
súrodencov. Šesť z nich sa dožilo dospelosti a postupne si nachádzali
svoje miesta v živote. V neľahkých podmienkach vyrástli v osobnosti.
Hoci sa postupne vytrácali z domu, z Vrbice, zo Slovenska - niektorí až
za oceán, spájalo ich puto domova.
Vrbica
Rázusovci boli Vrbičania. Ich prastarý otec Matthias -
Matej Rázus sa tam narodil niekedy okolo roku 1800. Možno aj jeho otec
a starý otec... Veď obec - mestečko Vrbica bola domovom generácií
mnohých rodín už od 13. storočia, a ani predtým nebolo toto
pohostinné miesto na brehu Váhu pusté.
Vrbičania boli roľníci - obrábali polia, chovali dobytok, starali sa
o horu... Vyťažené drevo dlhé storočia splavovali na pltiach dolu Váhom.
V mestečku nechýbali remeselníci, najviac sa darilo garbiarom. Ich
malé dielničky sa na sklonku 19. storočia zmenili na rozľahlé
fabriky. V jednej z nich - u Lackov - zanechajúc upadajúce pltníčenie
pracoval i Martin Rázus - Capko.
Vrbica a jej blízky sused Svätý Mikuláš vrastali
postupne do seba. Hranica medzi vzmáhajúcim sa župným sídlom a roľnícko-remeselníckou
Vrbicou sa kľukatila úzkymi uličkami. Rozoznali ju len domáci.
V roku 1923 bola Vrbica včlenená do Liptovského Sv.
Mikuláša. Jej stará podoba sa stratila v 60.- 80. rokoch 20. storočia,
keď jej podstatnú časť asanovali a pôvodnú zástavbu nahradili
paneláky sídliska Nábrežie.
Ako sa napĺňal osud Vrbice, tak sa zo svojho rodiska vytrácali
i Rázusovci, aby si našli nové domovy - v Mikuláši, nových pôsobiskách
po celom Slovensku i vo svete.
|
Rodný dom
Maličkú múranicu v zadnej časti Rázusovie uličky
postavil Martin Rázus s manželkou v priebehu roka 1888. Stala sa
rodiskom všetkých ich detí.
Dom, tak ako väčšina podobných vo Vrbici, mal vstupný
pitvor - kuchynku s murovanou pecou a neveľkú izbu s dreveným
stropom. Nad nimi, v podkroví, bol už len sklepený pôjd. Všetky okná,
okienka, i dvere, chránili pred požiarmi ťažké železné okenice.
K domčeku postupne "napredku" pribudli ďalšie
dva, trošku priestrannejšie domy - susedný patril iným Rázusovcom,
predný, s oknami na cestu obývala rodina faktora Rajníka. Za domami
postavili maštale - veď každá rodina chovala aspoň kravičku a koľko-toľko
hydiny. Za maštaľami boli záhumnia.
Rázusovie deti vyrástli - postupne vyleteli z hniezda. To
sa niekedy v dvadsiatych - tridsiatych rokoch rozrástlo o zadnú izbu s
pivnicou a neskôr Rázusovci kúpili i susedné domy
"napredku". Tie však zväčša prenajímali. V pôvodnom dome
žila mamka - vdova trpezlivo očakávajúca dlhšie, či kratšie návraty
svojich detí i vnúčat. Nakoniec sa z Ameriky tesne pred druhou
svetovou vojnou natrvalo vrátil najmladší Ondrej. Oženil sa,
doopatroval mamku, vychoval v dome potomkov ... To sa už Vrbica, od
roku 1923 pričlenená k Mikulášu pomaly a od šesťdesiatych rokov rýchlo
menila - strácala sa.
A bol to pravdepodobne práve "Rázusovie dom" a
jeho slávni rodáci, čo zachránil pred buldozérmi aspoň torzo
Vrbice. Hoci plány boli iné, jej severovýchodná časť stojí.
Po smrti Ondreja Rázusa v roku 1985, získalo pamiatku mesto Liptovský
Mikuláš a jeho správu zverilo Múzeu Janka Kráľa. Tak sa dom
premenil na múzeum. Aby mohol návštevníkom rozprávať o ľuďoch,
ktorí ho postavili, o deťoch, ktoré v ňom vyrástli, o dobe, ktorú žili, o diele, ktoré nám
zanechali.
|
